Trip bleau from Adrien Fabié on Vimeo.

Domen Škofic, #2 in the 8a ranking game, has had a slow but steady progress in World Cup rankings, just as he wanted. Suddenly in 2016, the Slovenian 22-year-old won three out of the first four events. (c) Stanko Gruden (Interview with his fiancee Janja Garnbret is coming up). How can you explain the great development in 2016? I seriously have no idea how that happened. I had a lot of trouble with the pain in my lower back at the start of the year and had to avoid certain moves as it was to painful. I also decided to skip bouldering because of it. I was rarely happy with my training, as it was always a half of what I wanted to do. With special exercises and treatments with physio therapist, I was able to recover in time, but I was still seriously doubting my shape before the season kicked off. Somehow I was able to relax and didn't even care about my goals anymore. I came to Chamonix without any expectations, just super thrilled that competitions finally started. I knew that I'll have to fight and risk it all, to make a good result. It was just the opposite situation compared to last year, when I was feeling in the best shape of my life and full of expectations, taking podiums for granted. I then finished 9th on the first two comps and this year I won 3 out of 4. So I guess that played the biggest role, being free of self-made pressure and just enjoy the competition scene no matter what happens. After all this success I couldn't control my expectations anymore and deep down I wanted nothing less than a podium in Paris. Finishing 4th again after Gijon two years ago was a heartbreaker. I admit I lost some motivation and at the same time I didn't want to mess up the overall. The last two comps were mentally the hardest for me. Defending is way harder, than attacking. Luckily, I managed to keep it together to the very end and pulled off something I would call crazy dreams just two years ago. What was the feeling and nervousness about starting the final in front of your home crowd? I have to admit that this was my mentally hardest competition ever. The hardest part was definitely just before semis, where I had to perform perfect to make it to finals. Luckly, I didn't know I had to actually top the route. It got a lot easier, when I knew I got in the finals, but still, it wasn't over yet. When I watched the replay of the stream commentator said, I surely knew I already won the overall before my final climb, but I didn't. I heard Jakob finished fast, but so did all before him. I only saw that Romain wasn't sitting in one of the leader chairs. Jakob was still to sit down on some of them. So it was a nerve wrecking battle to the very end. The route was tough, but when I slipped off in the middle of the route, still with lots of gas in the tank, I thought I surely failed. I got to know that it was enough for second place and that I got the overall from Urban only after I tied off the rope. I can't describe the feeling of the relief and happiness afterwards. What is the next plan, 2017 aim and what about the Olympics? I want to continue with my slow and steady progress and achieve what I still haven't... I'm definitely giving most of my focus on bouldering next season and try myself there to. I would definitely like to find some time for outdoors and finish the unfinished business. The Olympics are still far and we still don't know how they're going to be. The format and how to qualify is still not known. I would definitely like to compete there one day, but only if climbing doesn't change drastically in the process of becoming an Olympic sport. I would seriously have a hard time to decide whether to go or not, if I had to start training speed as we know it today.

Domen Škofic, #2 v rebríčku 8a, mal pomalý, no zato vyrovnaný vzostup v hodnoteniach Svetového pohára, presne tak, ako to plánoval. V 2016 sa však karta obrátila, keď vyhral tri z prvých štyroch kôl Sveťáku. (c) Stanko Gruden (interview s jeho priateľkou Janjou Garnbret bude nasledovať onedlho). Ako si vysvetľuješ taký parádny vývin udalostí v roku 2016? "Fakt nemám poňatia, ako sa to stalo. Na začiatku roka som mal kopu problémov s bolesťou v dolnej časti chrbta a musel som sa istým pohybom vyhýbať, aby som si nespôsoboval zbytočnú bolesť. Kvôli tomu som sa rozhodol úplne vynechať bouldering. Zriedkakedy som bol so svojím tréningom spokojný, keďže som robil tak polovicu z toho, čo by som naozaj chcel robiť. Našťastie som sa stihol včas uzdraviť vďaka liečbe a cvičeniam s fyzioterapeutom, no aj tak som mal pred začatím sezóny vážne obavy ohľadom mojej formy. Nejako som sa však dokázal uvoľniť a vlastne mi ani tak nezáležalo na mojich cieľoch. Do Chamonix som prišiel bez akýchkoľvek očakávaní, jednoducho som bol rád, že konečne začala pretekárska sezóna. Vedel som, že ak chcem dosiahnuť dobrý výsledok, budem musieť zabojovať a risknúť všetko. Bol to presný opak minulej sezóny, kedy som sa cítil v najlepšej životnej forme a plný očakávaní, a bral som pódiové umiestnenia ako samozrejmú vec. Vtedy som v prvých dvoch súťažiach skončil deviaty a tento rok som vyhral tri zo štyroch. Myslím, že práve to bol ten hlavný dôvod - oslobodil som sa od tlaku, ktorý som si sám vytváral a jednoducho som si užíval pretekanie bez ohľadu na to, ako to dopadne. Po takýchto úspechoch som však moje očakávania už nevedel ďalej držať na uzde a na Majstrovstvách sveta v Paríži som neočakával nič menej ako pódiový výsledok. Skončiť znovu štvrtý pred Gautierom (pozn.: Gautier Supper) tak ako pred dvoma rokmi bolo pre mňa celkom zdrvujúce. Musím priznať, že som stratil motiváciu, no na druhú stranu som si nechcel pokaziť celkový výsledok v Svetovom pohári. Posledné dve kolá boli pre mňa najťažšie po psychickej stránke. Obraňovať si pozíciu je omnoho ťažšie ako atakovať výsledky. Našťastie som však bol schopný si náskok udržať a splnil som si tak niečo, čo by som ešte pred dvomi rokmi nazval šialeným snom." Aký to bol pocit nastúpiť do posledného finále sezóny pred tvojim domácim publikom v Kranji? Musím priznať, že z psychického hľadiska to boli zatiaľ moje najťažšie preteky. Úplne najťažšie to bolo pred semifinále, kedy som vedel, že musím zaliezť bezchybne, aby som si zaistil postup do finále. Našťastie som nevedel, že cestu musím vlastne topnúť, aby sa tak stalo. Bolo to jednoduchšie, keď som vedel, že som sa do finále dostal, no stále nebolo po všetkom. Keď som si pozeral záznam z finále, komentátor tam povedal, že som už pred nástupom na stenu určite vedel, že som získal celkový titul, no nebolo tomu tak. Počul som, že Jakob skončil rýchlo, no takisto aj lezci pred ním. Videl som len, že Romain (pozn.: Romain Desgranges) nesedel ani na jednej zo stoličiek pre vedúcich pretekárov. Jakob si vtedy mal akurát sadnúť na jednu z nich. Takže to bol trhák až do konca. Cesta bola ťažká, no keď som sa pošmykol v polovici s tým, že som mal stále dosť sily, pomyslel som si, že som to istotne pokazil. Po odviazaní som sa od Urbana (pozn.: Urban Primožič) dozvedel, že to nakoniec stačilo na druhé miesto a že som titul získal. Ten pocit úľavy a šťastia, ktorý nasledoval, sa ani nedá opísať." Aké máš ďalšie plány, ako vidíš rok 2017 alebo Olympiádu? Chcem pokračovať pomaly ale isto ako doteraz a dosiahnuť tie méty, ktoré som si ešte nesplnil... Do budúcej sezóny sa chcem určite viac sústrediť na bouldering a odskúšať, čo v ňom dokážem. Takisto by som si rád našiel čas chodiť na skaly a dokončiť začaté projekty. Olympiáda je stále dosť ďaleko a ešte ani nevieme, ako to celé bude vyzerať. Formát kvalifikácie a celých pretekoch zatiaľ nie je známy. Určite by som sa na Olympiáde rád zúčastnil, ale iba vtedy, ak sa dovtedy lezenie ako olympijský šport drasticky nezmení. Bolo by pre mňa určite ťažké rozhodnúť sa, či sa chcem zúčastniť, ak by som mal začať trénovať lezenie na rýchlosť v takom formáte, ako je v súčasnosti.

Illya Bakhmet-Smolenskyi, who previously has done an 8c, has ticked off three 8b's and onsighted his first 8a last week, Pollastre de granja in Margalef. "It was very scary to clip the last bolt, I did not want to fall. The hardest part is on the first part. It is overhang climbing on small pockets but you can see the way to climb it. After the crux it is nice, vertical climbing that you cant see from the ground. It is my 5th try of trying to onsight an 8a." His mother, Ann, explains that Illya started climbing about five years ago but he has never had any trainers beside his parents, who climb in the 6th grade. Most of the times, Illya climbs outdoor as his parents normally work with IT and travel abroad. In 2014, he won Arco Rock Junior being 9 years old, and did his first 8a+. 8a encourage youngsters to focus mainly on onsights and a broad grade tick list pyramid. We will normally not publish ascents for kids mainly projecting hard redpoints.